Farba mesta Ann Arbor

Od detstva bolo mojim snom študovať na prestížnej americkej univerzite, učiť sa sokratovou metódou a prechádzať sa s knihami pod pazuchou cez campus – univerzitný komplex s trávnatým parkom plným študentov. Tento sen ma priviedol do Ann Arbor v štáte Michigan. Ann Arbor je univerzitné mestečko neďaleko Detroitu, má približne 115 000 obyvateľov s priemerným vekom 27,8 rokov, čo ho robí ôsmym „najmladším“ mestom v USA. Ja sama bývam v časti neoficiálne nazývanej študentské geto, kde bývajú prevažne študenti okolo dvadsiatky. Mladý naturel je tu citeľný najmä v sobotňajšie dni pred futbalovým zápasom. Pozor, ak hovorím futbal, tak mám na mysli jedine americký futbal. Ten náš „európsky“ tu nikoho nezaujíma. To, že americký futbal je v Michigane populárny, by bolo slabé slovo. Skoro ráno sa študentské geto prebudí a zaháji deň divokými oslavami, predhriatím sa na samotný futbalový zápas, hlasnou hudbou, alkoholom, tancom na terase. Do Ann Arbor však prichádzajú ľudia z celého Michiganu, oblečení v modro žltých farbách michiganského tímu. Niet divu, keďže Ann Arbor má najväčší štadión Spojených štátov amerických s kapacitou vyše stotisíc ľudí. Dievčatá v pásikovaných podkolienkach, na krku modro-žlté korále, tváre pomaľované michiganským M-kom, pásikované a kockované šašovské nohavice, gigantické klobúky. Všetko od výmyslu sveta, hlavne nech to je modro-žlté. Prechádzajúc sa ulicami v červených teniskách sa cítim trošku ako outsider. Dav v bujarej nálade sa potom presunie – paralyzujúc tým na pár hodín premávku – na štadión, kde sa spustí teatrálna niekoľko hodinová šou. Som úplný laik, pravidlá amerického futbalu mi nič nehovoria a žiaľ ani osobná prítomnosť na zápase na tom nič nezmenila. Moja vina, moja vina, moja preveľká ignorácia. Hra je rozvláčna, často prerušovaná, pre mňa osobne veľmi nudná. Nebyť kultúrnej vložky v podobe grandióznej dychovky, mažoretiek, vzdávanie holdu americkej zástave – čo tak trochu pripomínalo spartakiádu – asi by som po prvých dvoch hodinách bola odišla. Ale skandujúci a hajlujúci fanúšikovia boli skvostným pohľadom pre objektív môjho fotoaparátu. Áno, fanúšikovia hajlujú víťazovi, dokonca majú na to chytľavú melodickú pesničku. Ruky vystreté šikmo pred seba, potom zohýbané v lakťoch, gestikulácia symbolizujúca napredovanie. Potom zovreté päste a výkrik Go Blue! Nebuď paranoidná, hovorím si, veď je to len športový pokrik. Už zase si vymýšľaš konšpiračné teórie? Po zápase som zistila, že aj moji medzinárodní kamaráti, spolužiaci zo školy, mali z toho zmiešané pocity. Nemka Judit sa priznala, že jej trvalo pár mesiacov, kým ju tento posunok prestal privádzať do rozpakov, kým jej prestal pripomínať tragickú minulosť a začala ho brať jednoducho „po americky“ a „športovo“.

Ako náročný Európan, ktorého neopijete rožkom, si dovolím povedať, že napriek prítomnosti 112 000 ľudí som nemala pocit eufórie. Atmosféra nebola obzvlášť pohlcujúca. Radosť, krik, povzbudzovanie bolo veľké, ale chýbal mi tam akýsi zjednocujúci duch na štadióne. Niečo ako jeden za všetkých, všetci za jedného. Bolo tam málo sily a elektrizujúcej jednoty fanúšikov. Každopádne, v Michigane je mohutná futbalová kultúra. Mimochodom, ešte aj univerzitné kyvadlové autobusy sú vo farbách michiganského futbalového tímu Wolverines. Vraciam sa domov. Myslím si, že som už videla všetky možné odevné kreácia v modro-žltej a už ma nič neprekvapí. Vtom mi idú oproti dve usmiate psíčkarky. Ich labradorskí retrieveri sú oblečení do michiganských dresov! Jeden v modrom, druhý v žltom. Veď ako inak...

Veľký záujem o šport je možno jeden z dôvodov prečo pre Ann Arbor neplatí notorický predsudok, že Američania často trpia nadváhou. Ann Arbor sa len tak hemží mladými vyšportovanými telami, cyklistami a bežcami – samozrejme vždy s iPodmi a slúchatkami v ušiach. Dvakrát do týždňa sa tu koná trh farmárov, kde možno dostať bioprodukty od lokálnych pestovateľov. Ann Arbor na mňa robí dojem zdravého, čistého mesta s množstvom kultúrnych aktivít – koncertov, hodín tanca, múzeí, divadla, kina, s kvalitnými reštauráciami, barmi a zábavnými podnikmi rôzneho druhu, antikvariátmi a populárnymi second-handmi. Pre mňa určite mesto pestrých možností, pre mladého Mexičana z Mexico City po dvoch mesiacoch strašná nuda.

Údajne „najlepší hamburger v meste“ tu nájdete takmer v každom druhom fastfoodovom podniku. Veľkej obľube sa tu teší práve miesto nie príliš lákavého prostredia, s bielo-červenými kachličkami a výkladom dekorovaným akýmisi čudnými vrecami. Keďže som staromódny klasik, svoj burger si vychutnávam u Blimpy Burgera. Prevádzkujú ho na tom istom mieste už šesťdesiat rokov. Žiaľ iba do leta 2013, keďže univerzita kúpila pozemok a ktovie čo tam plánuje zriadiť. Burger vám tu urobia podľa želania – vyberiete si veľkosť, žemľu, prílohu, oblohu (určite nevynechajte vyprážané cibuľové kolieska!). Blimpy Burger je zážitok. Magic moments...

Poznáte typickú scénku z amerických filmov: váš filmový hrdina sedí v reštaurácii a sotva dopil svoju kávu, servírka v zástere mu príde doplniť hrnček, zadarmo, automaticky. Zadarmo? Automaticky? Pre Európana nie je také samozrejmé dostať „free coffee refill“. Tu to môžete zažiť napríklad v podivne vyzerajúcom Fleetwoode, s kovovými stoličkami a stenami oblepenými vtipnými nálepkami. Je to tiež podnik patriaci medzi „classics“, ale pozor, len pre tých nenáročných! Reprezentatívne miesta nájdete neúrekom na hlavnej promenáde Main street.

Atmosféru mesta skvele dotvárajú samotní pouliční, obyvatelia mesta. Veľa sa usmievajú, občas vám dajú aj hi5, pochvália vám oblečenie, sú zhovorčiví a spontánni. Na Liberty street pravidelne stretám hippisáka predávajúceho svoje ručne vyrábané šperky. Myslím, že presne na tom istom mieste sedel v tureckom sede pred rokom, keď som bola v Ann Arbor po prvý krát. Kupujem si od neho drôtený krížik. Prvý darček pre moju anténku.

Život v Ann Arbor je drahý, ale bezpečný. Zdá sa, že žiť v intelektuálnom raji, trochu izolovanej bublinke amerického sveta má svoju cenu. Nehľadajte tu žiadne starobylé centrum, žiadne starodávne pamiatky, pred ktorými by ste si zapózovali a odfotili sa. Európana zvyknutého na historické mestské centrá toto mesto určite neohúri krásou, iba ak obľubujete domy tehlovej farby (ja určite áno), priečne ulice a všade pobehujúce veveričky. Svojou krásou na vás však môže zapôsobiť napríklad čitáreň právnickej fakulty, ktorá vyzerá ako z Harryho Pottera a stojí za to ju vidieť. Ann Arbor má však rozkošný šmrnc v inom, než historickom, či architektonickom smere. Je klbkom umenia a športu, mladosti a tradície, noblesných intelektuálov a jednoduchého plebsu, nudy a vzruchu. Napriek modro-žltému ošiaľu v mojich očiach hrá vo farbách inšpiratívnej terakoty.