Tadžikistan

V hlavách sme mali romantické predstavy o stanovaní v prírode, naivné túžby o vypožičaní koní a trekovaní po pamírskych horách. O „lóšadoch“ tam však nebolo ani chýru, ani slychu a stany sme napokon nerozložili ani raz. Napriek tomu sme prišli domov s dojímavými zážitkami, ktoré boli intenzívnejšie, než sme si dokázali predstaviť.

Tadžickú hranicu sme prekročili v blízkosti mesta Buston. Trojitá pasová kontrola na uzbeckej strane, unudení vojaci so samopalmi, ale žiadne komplikácie. V letnej horúčave sa pomaly presúvame k tadžickej hranici. Colnica pripomína skôr búdku v zanedbanom ružovom sade a všade sa prechádzajú sliepky. Je nám z toho celkom veselo a aj Tadžici sa zdajú akísi veselší ako ich uzbeckí susedia. Naša Zuzka dostala od colníka aj ponuku na sobáš. Ani ja neodídem bez lichotivej ponuky – vraj, keď sa budem chcieť vrátiť cez túto hranicu, tak si ma tu už nechajú... Opäť trojitá pasová kontrola a sme vonku! Pred bránami colnice na nás zaútočil húf taxikárov. Vyzerá to tak, že za celý deň sme tu boli prví turisti, a teda očividne veľmi lákavá korisť. Odviezli sme sa do prvého mesta a odtiaľ sme chytili odvoz až do hlavného mesta Dušanbe.

Dušanbe a jeho bezprostredné okolie bola jediná oblasť, kde boli asfaltové cesty. Dušanbe sa vyznačuje širokými bulvármi a je architektonicky poznačené dlhoročným socializmom. Sú tu veľké parky, dokonca aj lunapark, aký si pamätám iba z detstva. Ešte aj cukrovú vatu tu mali! Vedeli sme, že v Dušanbe nezažijeme nič mimoriadne ani dobrodružné, ak nerátam incident, keď ma skoro odviedli policajti za fotografovanie sochy Ismaila Somoniho. Je tu akousi všeobecne známou obyčajou, že nesmiete zblízka odfotiť sochu tohto národného hrdinu. Škoda len, že o tom turistov neinformujú. Ako „narušiteľovi“ poriadku mi za tento priestupok hrozil „štráf“, traja policajti sa však nakoniec na nevedomej blondínke zľutovali.

V Dušanbe sme nestrávili tých pár dní pre zábavu. Potrebovali sme sa dostať na let sedemnásťmiestnym lietadlom do mesta Khorog, ktoré je vstupnou bránou do pohoria Pamír. Letenku na tento tryskáč si však neobjednáte online, ale iba osobne a pri jej kúpe musíte zdolať niekoľko úloh: v prvom rade musíte nájsť budovu Tajik airu, ktorá sa nachádza medzi bytovkami asi 200 metrov od letiska. Potom si nájdete niekoho, kto vie po anglicky, aby ste si boli istí, že vám rozumeli a zapísali vás (perom!) na zoznam záujemcov. Rezervácia by bola silné slovo. Lietadlo totiž lieta v závislosti od poveternostných podmienok a jeho odlet je zakaždým neistý. Letenku si potom musíte kúpiť osobne deň vopred. Dôležité je tiež nepodľahnúť neodbytným šoférom, ktorí vás budú presviedčať, že váš let je určite zrušený, len aby vás mohli za tú istú cenu odviesť do Khorogu autom. V každom prípade si na túto procedúru treba nechať dva-tri pokojné dni a čakanie využiť napríklad na návštevu miestneho bazáru. Určite však odporúčam absolvovať cestu Dušanbe – Khorog lietadlom aspoň v jednom smere. Letenka síce stojí 100 dolárov, ale v porovnaní s lacnejšou cestou autom, ktorá predstavuje 18 až 22 hodín hltania prachu a trkotania sa prašnou a kamenistou cestou popri afganských hraniciach, tento luxus určite oceníte. Let trval asi trištvrte hodiny a bol úchvatný. Leteli sme iba pár metrov od hnedých vyprahnutých štítov pohoria Pamír. Navyše, táto cesta je omnoho bezpečnejšia vo vzduchu, než na súši. Doposiaľ je evidovaný iba jeden pád lietadla v roku 1993, aj to údajne kvôli preťaženiu súvisiacemu s teroristickým útokom.

Khorog na mňa pôsobil mimoriadne dobrým dojmom. Jeho obyvatelia vedeli lepšie po anglicky ako v Dušanbe, ľudia boli liberálnejší, mesto čisté a zelené. Nie nadarmo dostalo meno podľa všade rastúcich topoľov. Ochutnala som svoju prvú tadžickú špecialitu, takzvaný krutop: paradajky, cibuľa, uhorka a rozdrobený chlieb zaliaty slaným kôprovo-jogurtovým nálevom. V Khorogu sme si najali šoféra Agdoda, v ktorého maršrutke sme pokračovali smerom k nášmu cieľu – jazeru Karakul. Čakali nás dva dni cesty po prašnej, ale nádhernej Pamir Highway. Agdod bol veľmi spoľahlivý a dobrý človek. Cestou z Khorogu nás pozval k sebe domov a pohostil klasicky čiernym čajom, lepjoškou – okrúhlym plochým chlebom s priemerom asi 30 cm, ktorý lámal rukami – a maslom. Niektorých členov našej posádky v tom čase trápili žalúdočné problémy. Agdod si nás premeral pohľadom a ukázal na mňa prstom. „Ty jediná z nich si v poriadku.“ Agdod okamžite odhalil ťažkosti mojich kamarátov a ponúkol im liečivé sušené byliny. „Pomrvte si ich v dlani a prehltnite. Ak chcete, zapite aj trochou vody a večer si z toho uvarte čaj.“ Záhadnú rastlinu sa nám nepodarilo identifikovať, ale isté je, že zabrala a zmiernila bolesti našich maródov do niekoľkých minút.

Pri jazere Karakul sme boli ubytovaní v jurte. Nebol to vôbec typický druh bývania v tých končinách, skôr turistická atrakcia. Vysvitlo, že naša hostiteľka bola učiteľka v miestnej základnej škole. Vďaka nej sa nám tak naskytla možnosť pozrieť sa na vyučovanie. „Toto sú prváčikovia a dnes je ich prvý deň v škole“, povedala riaditeľka školy a otvorila dvere do triedy k tým najmenším. Hodina matematiky, tadžičtiny či ruštiny, to všetko sme v škole uvideli v priamom prenose. Deti, asi ako všade na svete, boli milé, trošku vyľakané, ale zvedavé a hravé. Do školy chodia vyparádené, chlapci v oblekoch, niektorí dokonca s typickými kirgizskými klobúkmi – nachádzali sme sa totiž už na území, kde žili etnickí Kirgizi. Dievčatá, samozrejme, tiež vyštafírované s bielymi mašľami a brmbolcami vo vlasoch, pričom platilo, že čím menšie dieťa, tým väčší brmbolec. Učiteľský zbor nám všetko ochotne poukazoval a s radosťou sa s nami odfotografoval. Naša hostiteľka sa však už musela ponáhľať domov, aby upiekla dva tucty lepjošiek z cesta, ktoré jej medzitým vykyslo. Počas nášho výletu sa lepjoška sa stala doslova naším chlebom každodenným. Teraz sme mali možnosť vidieť ako sa skutočne vyrába, a to od zarobenia cesta až po upečenie. Aimhan vyformovala z cesta 24 placiek, potrela ich jačím mliekom zmiešaným s vodou a poprilepovala ich na okraj okrúhlej pece, v ktorej sa kúrilo vysušeným jačím trusom. O 20-25 minúť boli chleby dohneda upečené a ponúknuté na predaj.

Samotné jazero Karakul pôsobilo magickým a podmanivým dojmom. Jeho jemné vlnobitie na nás prenášalo svoj pokoj. Je to miesto odkiaľ máte chuť zavolať vašim najbližším, ako ich ľúbite a akí ste šťastní. Jazero leží vo výške 3960 metrov nad morom, čím je jedným z najvyššie položených jazier na svete. V jazere s rozlohou 380 km2 žije jeden jediný druh ryby, okolie jazera je však ornitologicky významnou lokalitou. Okolo Karakulu sa rozprestierajú vyše sedem tisícové zasnežené štíty Pamíru. Ak ste ochotní privstať si na východ slnka, naskytne sa vám nádherný pohľad ako sa slnečné lúče pomaly predierajú spomedzi vrchov a vrhajú svetlo na štíty náprotivnej strany jazera. Aj v letných mesiacoch môže byť pri Karakule pomerne chladno. Bol iba začiatok septembra, ale v noci teplota vzduchu klesla pod nulu a dokonca snežilo, kým pred pár dňami sme sa v Khorogu ešte potili od horúčavy. Život pri Karakule nie je prechádzka ružovou záhradou. Je to navyše jedno z najsuchších miest strednej Ázie. Predsa som dávno nevidela takých šťastných ľudí, ako boli obyvatelia tejto nehostinnej krajiny. V očiach detí, ako aj dospelých sa odrážal ten istý pokoj ako vo vlnách Karakulu. Spokojní, že sme dosiahli métu nášho výletu sme sa pobrali naspäť. Žiaľ len o pár dní sme zmeškali súťaž regaty, ktorá tu bola usporiadaná 13 – 16. septembra 2014 (Roof of the World Regatta).

Príjemný oddych na záver sme si sľubovali od pobytu vo Fann Mountains na západe krajiny. Ešte sme netušili, že nás tu čaká hlavné dobrodružstvo nášho výletu. Pohorie Fann Mountains je výrazne nižšie ako Pamír, jeho štíty dosahujú výšku okolo 5000 m. Obľúbené je najmä kvôli svojim nádherným azúrovo modrým jazerám. Najprv sme si to namierili k jazeru Iskanderkul. Vychutnali sme si tu naše obľúbené pivko, ale zvedavosť vidieť ďalšie azúrové skvosty nás popohnala ďalej k jazerám Alaudin. Autom sme sa napokon nedostali až do kempu a tak sme si museli zvyšných 10 kilometrov odšľapať so 17 kilovými batohmi na chrbte. A to sme si ešte predtým doplnili zásoby o pivá, melón a päť kíl sliviek! Nešlo sa nám veru rezko do kopca a začalo sa stmievať. Vtedy sa objavila naša spása – horár Ali a jeho Lada Niva. Naložil nás všetkých do auta aj s batožinou a vyviezol do cieľa. Na druhý deň sme si pozreli krásu alaudinských jazier. Farba vody sa menila od tmavozelenej až po svetlomodrú v závislosti od dopadu slnečných lúčov na hladinu. Niektorí otužilejší sme si vyskúšali – hoci len na pár sekúnd – aj ich ľadovú a krištáľovo čistú vodu. Odvoz z fannských hôr nám opäť ponúkol Ali. Skalnaté serpentíny tejto prašnej cesty by očividne zvládol aj po slepiačky. Aj tak sme mali hrôzu v očiach a modlili sa v duchu otčenáše, keď sa rútil dole kopcom a pritom sa len škeril, že „No problem devuška!“.

Tadžikistan hrá v mojich spomienkach hnedou farbou majestátneho Pamíru a tyrkysovou farbou priezračných jazier ukrytých medzi ťažko dostupnými horami. Možno vás potrápi prachom, zdĺhavými presunmi, nadmorskou výškou a teplotnými rozdielmi, ale je živý, hravý, priateľský a najmä bohatý na dobrodružstvá.

Pozrite si celú fotogalériu tu.